streda 31. októbra 2012

Love is ...

Sľubovaná výlevka :) Opäť som ostala prekvapená, keď sa mi na FB objavil milý komentár s podporou takéhoto typu článkov. A možno to bude už nudné, ale ja to potrebujem niekam aspoň napísať. Dnes zase raz na tému love ;)

V mojich predstavách je ľudské srdce vždy ako dvere. A je len na nás, či sú otvorené dokorán alebo  zamknuté a kľúč sme zahodili. 

Myslím, že všetci začíname tak isto. Najskôr sú tieto dvere otvorené, sedíme na schodoch, alebo príjazdovej ceste, niektorí dokonca postávajú na ceste a čakajú, kedy príde ten pravý. Lebo všetci si na začiatku lásku predstavujú jednoduchú, túžia po nej a čakajú, kedy sa konečne nájde niekto podobný. Pri tejto predstave vidím aj samu seba, keď som mala možno 17 rokov a konečne som si uvedomila, že všetci okolo mňa dávno sedia v dome s niekým a ja som tam stále sama. A zrazu som aj ja chcela aby na mne niekomu záležalo, a tak som na tej ceste stála aj ja a hľadala som niekoho, koho by som pozvala aby prekročil prah mojich dverí. Vtedy som ešte nevedela nič ... A tak som prvého okoloidúceho brala a na nič som sa nepýtala. Snažila som sa a aj keď som veľmi chcela, cez tie dvere sa mi ho nepodarilo previesť. Ostal tam stáť a ja som to nedokázala pochopiť. Uvedomila som si, že to zrejme nefunguje tak jednoducho, a tak som ho chcela nechať ísť. Neuvedomila som si ale, že aj on má svoje dvere a dávno ma cez ne previedol a že som mu vlastne strašne ublížila tým, že som nedokázala to isté a ešte som ho aj poslala preč spred tých mojich. Neľutujem to. Ľutujem len, že som ešte nevedela o láske nič a preto som to nedokázala ukončiť skôr.

A potom sa mi stalo to isté, čo jemu. Na vlastnej koži som si vyskúšala, aké to je, keď som odmietnutého chlapca ešte len vyprevádzala späť na cestu. Okamžite po mne skočil zúfalec, ktorý tiež niekoho potreboval a myslel si, že mu pomôžem zabudnúť na jeho predchádzajúci neúspech. Proste ma chytil, ťahal k svojim dverám, ale zasekla som sa pred nimi. A niekde po ceste k nim, som ho nič netušiac ja cez tie moje pustila. Nemusíme tu preberať, akým spôsobom mi bolo vysvetlené, že cez tie dvere nikdy neprejdem. Podstatné je, že to bolo o dosť tvrdšie, ako by sa patrilo a tak som sa rozbehla domov. Pozatvárala som všetky dvere, len tie vchodové som nechala otvorené a ostala som v nich sedieť. 

Sedela som tam dlho, kým som si všimla chlapca, ktorý sedel v dverách oproti. Vyzeral, že tak ako ja už nemá záujem niekoho hľadať a možno presne to nás k sebe ťahalo. Tak sme tam sedeli spolu, spájalo nás to, čim sme si prešli a akým spôsobom sme boli odohnaní spred dverí tých, ktorých sme ľúbili. Nikto nepustil toho druhého k sebe a akosi sme nakoniec každý zvlášť vycúvali spred dverí, cez ktoré sme nemali silu prejsť.

A cestou odtiaľ som stretla iného chlapca. Bol iný ako všetci doteraz, vyzeral že najviac zo všetkého chce, aby som ho pustila k sebe. A ja som sa bála, ale chytila som ho za ruku a doviedla ho k mojim dverám. Trvalo to dlho, kým sme cez ne prešli, ale podarilo sa. A pred jeho dvere sme sa dostali tiež. Ale zabudol, že sú zamknuté, kľúč nie len že nemá, ale naschvál ho zahodil a nechce ho nájsť. Odo mňa čakal, že ho zrejme nájdem a otvorím si, ale je náročné hľadať, keď neviete čo a kde. Neostalo iné, len odísť. Po čase som sa k tým dverám vrátila. Dozvedela som sa, čo a kde by som mala hľadať, ale aj to, že je to zbytočné. Dnu ma aj tak nikto nepustí, lebo taká ako ja tam už raz bola. A tak som sa naposledy vybrala späť.

Doma som odomkla všetky dvere a odišla preč po tej ceste, na ktorej som stretla všetkých. Nemám nijaký cieľ, odteraz sa budem prechádzať po cestách, sledovať iné domy a iných ľudí, ako sa vzájomne púšťajú cez dvere, alebo nechávajú stáť pred nimi. A nebudem nikoho súdiť, lebo všetkým som si už prešla a viem, aké to je. Keď uvidím na schodoch sedieť ľudí, budem vedieť že napriek všetkému, čo si prežili sa nevzdávajú. Keď uvidím zavreté dvere, budem vedieť, že za nimi sedia zlomení ľudia, ktorí potrebujú nejaký čas aby si doma upratali neporiadok po tých, ktorí ich nepozvali k sebe. A keď uvidím na ceste nič netušiacich mladých, ktorí pozerajú na všetky strany a čakajú na lásku svojho života, len im poprajem veľa šťastia a síl hľadať. Pretože odsúdiť ľudí je ľahké. Ale pochopiť ich a dopriať im napriek všetkému pravú lásku, to by sme sa mali naučiť všetci. 
A hlavne neprejsť zámerne cez nikoho dvere, pokiaľ sa nechystáme pustiť ho cez tie svoje.

Dúfam, že to vlastne celé niekto aj prečítal. Kľudne mi dajte vedieť, či takéto články zvládnete častejšie ;)

16 komentárov:

  1. Pekný článok :)
    dúfam, že čoskoro sa pred tvojimi dverami zjaví niekto, kto ťa pozve k sebe :)

    (ps: takéto články určite zvládneme častejšie)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. dakujem :) urcite este nejake pridam, uz aj o niecom inom konecne :D

      Odstrániť
  2. Klidně častěji, ale trošku kratší prosíím :))

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. povodne to malo byt kratsie, len som sa nejako nechala uniest :D

      Odstrániť
  3. Velmi pekny clanok Miska ! Nadej zomiera posledna tak verim ze coskoro budes stastna :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. dakujem Nelka :) ved ja nie som nestastna, len momentalne nechavam tieto radosti a starosti inym ;)

      Odstrániť
  4. Nádhera! ... hlavne keď si vie človek predstaviť hrdinov príbehu a poučiť sa z ich omylných no napriek tomu poučných chýb... Držím palce pri prechádzaní sa po cestách a myslím, že sa tam niekde určite stretneme :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. tak ty to mas ako poviedku :D coskoro aj knihu vydam asi, uz bude dost materialu :P laska moja ty bud rada, ze si este len to stastne dievca co stoji na ceste a pozera na vsetky smery ... akurat ty si z tych stastnych, co vidia k sebe kracat hlupaka a poslu ho kade lahsie ;)

      Odstrániť
  5. Dúfam že sa nenahneváš, keď aj môj komentár bude trošku dlhší :)

    Tvoj blog poznám už asi od samých začiatkov, teda, viem že si mala blog inde, a odkedy si začala tu, mám prečítaný hádam každý článok :D Veľmi sa mi páči ako píšeš, proste chodím sem rada, a som zvedavá na všetko nové.. a možno sa vám to zdá divné..
    Síce nikdy nenechám komentár, a ani si nerobím reklamu ale chodím sem rada :D
    ( A teraz aj k tomu článku :D) Veľmi sa mi páčia takéto články, neviem prečo, ale zaujíma ma to :D A proste sa s nich dozviem viacej ako keď niekto napíše, čo si kúpil a také..
    Proste veľmi pekne si to opísala, prečítala som zase všetko :) Možno sa mi páčia aj preto, že si myslím, že prežívam niečo podobné.. Ale fakt tak pekne obrazne opísané..také výstižné :)
    Mohli by byť takéto články aj častejšie ( môj názor :D)

    Tak dúfam že ti nevadí môj "dlhší komentár", ale už dlhšie som to chcela spraviť ;)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. samozrejme ze nie, tvoj komentar mi spravil obrovsku radost! :) som velmi rada, ze sa ti clanok pacil a smelo komentuj castejsie, ja som len rada ked mi niekto napise svoj nazor, ci uz pozitivny, alebo negativny ;)
      dakujem ti ze si moja verna citatelka :*

      Odstrániť
    2. Tak sama mám blog, a viem aké je super mať tam komentár k veci, tak si hovorím...že ty si pochvalu zaslúžiš :)
      A celkovo, tvoj blog mám asi najradšej. Fakt môj najobľúbenejší ;) Len tak ďalej.. :)

      Odstrániť
    3. och teraz mam vdaka tebe jeden obrovky usmev na tvari, velmi velmi si ma potesila a dodala mi chut k dalsiemu blogovaniu :)

      Odstrániť
  6. super článok :) taký milý a pravdivý :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. dakujem Evicka :) snazila som sa to napisat tak ako to vnimam :)

      Odstrániť
  7. Miši, na tvoj článok sa už chystám dlhšie, ale nestíham :( Hneď ako Ti zdelím správu, že som ťa u seba otagovala si ho prečítam, nech nezabudnem.... http://msl3nik.blogspot.sk/2012/11/11-zaujimavosti-odpovedi-tag.html

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. dakujem Lenka :) uz som sa do toho pustila, dnes to snad uz stihnem zverejnit ;)

      Odstrániť