We accept the love we think we deserve.

Tak po prvé, mám nový design ako ste si určite už stihli všimnúť :) Dúfam, že sa páči a všetko je dostatočne prehľadné a čitateľné. A po druhé, je mi veľmi ľúto, že v poslednej dobe tak málo prispievam. Nemám veľmi náladu na nič, celé dni trávim v škole a doma na mňa vždy všetko doľahne a najradšej by som si zaliezla pod perinu a nevyšla odtiaľ, kým by som zas nemusela ísť do školy. Preto hlásim návrat článkov, ktoré ste tu pôvodne čítali najčastejšie a kvôli ktorým som blog pôvodne (ešte na doméne blog.cz) zakladala. Síce tomu veľmi nerozumiem a nemyslím si, že by mali moje výlevkové a úvahové články nejakú vyššiu úroveň, posledné dni mám práve na nich najviac nakliknutí.

Keď je človek často a veľa sám, ako ja a trávi každodenne hodiny cestovaním, má veľa času na rozmýšľanie. A úprimne, nedá sa rozkázať si na čo myslieť a na čo nie, presne tak ako si nerozkážete do koho sa zaľúbiť a do koho nie. V poslednej dobe často rozmýšľam nad ostatnými, ktorých dosť dobre poznám, ale možno nie až tak dobre ako som si myslela. Každého niečo trápi a je len málo ľudí, s ktorými sa o toto trápenie podelíme, ak si vôbec dokážeme priznať, že nejaký problém máme. Ja som taká istá, svoje problémy nepotrebujem vešať na nos každému, koho stretnem. Existujú možno traja ľudia, s ktorými som pravidelne v kontakte a môžem sa im zdôveriť, ale už nikto komu by som povedala úplne všetko. Svoje problémy si nechávam prevažne pre seba, pretože často sa odo mňa očakáva, že práve ja budem tá silná, keď sa všetci okolo už zosypali. A ja neprotestujem, uvedomila som si, že som zrejme silnejšia ako väčšina z nich a práve preto by som mala v prvom rade pomôcť iným. 

Minimálne pred sebou si však svoje chyby viem priznať, viem aká som, čoho sa bojím a pred čím utekám. Ale aj ja potrebujem niekoho, pri kom môžem byť zraniteľná, kto vie, čím všetkým som si prešla a prečo som nakoniec taká, aká som. A úprimne, závidím každému, kto niekoho takého má. Niekoho, kto je dostatočne silný na to, aby si uvedomil svoje chyby a vyrovnal sa s nimi, podelil sa o svoje problémy a dokázal byť ešte aj oporou pre druhého. Dúfam, že raz budem takýmto silným človekom pre niekoho aj ja a že niekto bude chcieť byť silným kvôli mne a bojovať ďalej.

Prvý krok je ale byť sám k sebe úprimný. Keď nerozumieš sám sebe, ako to môžeš žiadať od niekoho iného?